paberky z histórie
Na potoku Suchá ešte na zač. 20. storočia boli tri vodné diela. Vodné dielo zapísané vo vodnej knihe pod č. XXIX/1 bol mlyn na mletie obilia, ktorý vlastnil v r. 1890 Andrej Kmeť. Ďalší mlyn vlastnila v r. 1890 vdova po Alexandrovi Matiašovskom a bol zapísaný vo vodnej knihe pod číslom XXIX/3. Pod č. XXIX/2 bola vo vodnej knihe zapísaná vodná elektráreň Ladislava Juraja Plachého z Lipt. Sielnice. Dielo pozostávalo z vodného náhonu prívodného kanála s jalovým odpadom franciskovej turbíny so spádom 6,40 metra a výkonom 9,6 HP pri spotrebe vody 140 litrov za sekundu. Vodná elektráreň vyrábala elektrickú energiu a poháňala vodnú pílu. Vodnú pílu s budovami v 1. pol. 20. stor. zničil požiar, a tak sa zariadenie využívalo len na výrobu elektrickej energie. Od prvého vlastníka Juraja Plachého zariadenie získal Jozef Ogorek. Využíval ho ešte aj v 60-tych rokoch 20. stor. na výrobu elektrickej energie pre horáreň. Oprávnenie na využitie vodnej sily na mletie obilia na potoku Suchá v Lipt. Matiašovciach rozhodnutím Okresného národného výboru v Lipt. Mikuláši rozhodnutím č. Vod.-715/1962 zo dňa 30. augusta 1962 zrušené.
V máji r. 1935 sa začalo s pokrývaním kostolnej ohrady. Napriek snahám o údržbu objektov, podľa mienky vtedajšieho správcu farnosti bol duchovný život vo farnosti v r. 1936 v čiastočnom úpadku. Ako príklad uviedol veľkonočnú spoveď. Na výpomoc pri spovedi si zavolal kňaza Cherubína Kapičára, ale nakoniec ho nebolo treba, pretože prišlo iba málo obyvateľov. Bohoslužby ignorovali najmä mladí muži. Odpust Najsvätejšej Trojice odbavil už iba miestny administrátor, ale cirkevníci nedali nijaké dary ani peniaze.
Pôrodnou babou v Nižných Matiašovciach bola v r. 1825 Zuzana Komárová, odborne pripravená a preskúšaná. Nebola naklonená pijatike a rozmarilému životu. Vo filiálnej obci Vyšné Matiašovce bola pôrodnou babou Eva Belová (Bellya), tiež riadne preskúšaná. Ani ona nemala sklony k alkoholu. V prípade potreby mohli obidve pokrstiť chorľavé a neduživé deti podľa inštrukcií farára. Pôrodné baby v obidvoch dedinách nemali zabezpečené stály finančný príjem, finančne im prispievala každá šestonedieľka.
V r. 1825 existovali v obvode farnosti štyri cintoríny. Najstarší bol okolo kostola s murovanou ohradou. V ňom sa už nepochovávalo. Druhý cintorín bol na západ od kostola a bol ohradený dreveným plotom. Ani tu sa už nepochovávalo. Na pochovávanie slúžil v r. 1825 cintorín, na ktorý dal pozemok Ján Ľudovít Matiašovský. Posvätený bol r. 1821, kríž postavený r. 1822. Štvrtý cintorín bol vo Vyšných Matiašovciach. Zriadili ho r. 1818 a pochovávali tu katolíkov, evanjelikov i nebožtíkov zo zmiešaných manželstiev.
30. septembra 1931 bola voľba učiteľa. Zo šiestich kandidátov zvolili na miesto Jozefa Hanzela, ktorý však nemal potrebnú kvalifikáciu a neovládal dostatočne hru na organ. Správca farnosti neskôr zistil, že Hanzel bol dokonca z učiteľského ústavu v Turčianskych Tepliciach vylúčený a tamojší učiteľský zbor navrhol ministerstvu školstva a národnej osvety, aby bol vylúčený zo všetkých stredných škôl na území Československej republiky. Učiteľ sa s administrátorom neznášal a mali spolu neustále spory, pretože neuznával jeho autoritu a nepovažoval ho za svojho najbližšieho predstaveného. Medzi obyvateľstvom bol však Jozef Hanzel obľúbený, podľa slov správcu preto, lebo sa s farníkmi stretával v miestnej krčme. Napriek všetkému skutočnosťou však zostáva, že 31. januára 1932 bol opäť zvolený za učiteľa a organistu. V dedine však nevydržal, zakrátko odišiel na nové pôsobisko.
V r. 1934 obyvatelia odmietali platiť cirkevnú daň na udržiavanie školy, chýbali školské pomôcky. Obyvatelia žiadali, aby bola v Matiašovciach zriadená štátna ľudová škola, s čím však nesúhlasil správca farnosti.