škola
V Nižných Matiašovciach existovala farská škola od konca 16. stor. Prvým známym učiteľom bol katolík Andrej Hanko. Učil tu okolo r. 1713, ako 28-ročný. V r. 1714 odišiel učiť do katolíckej školy v Ludrovej.
Ďalším známym učiteľom je Ján Sokol. V r. 1732 mal 34 rokov a do Matiašoviec prišiel v 20-tych rokoch 18. stor. Z naturálií pravidelne dostával 7 kôp obilia. Zemania a želiari z Nižných a sedliaci z Vyšných Matiašoviec mu dávali 88 korcov obilia. Mal malé pole v Nižných Matiašovciach.
V súpise cirkevného majetku z 19. 7. 1733 sa uvádza, že škola vyžadovala opravu. Vybudovali stodolu a maštaľ na školskom dvore. Učiteľ dostával z N. Matiašoviec 7 kôp obilia, z toho dve tretiny ozimín a tretinu jarín. Z obidvoch dedín mu patrilo 14 meríc žita a 16 a 2/3 merice ovsa. Ročne získaval asi 4 zlaté za kantácie, pohreby, pečenie oblátok, pohreby a dary. Za výuku žiakov nedostával nič.
Na základe pokynu Kráľovskej miestodržiteľskej rady Liptovská stolica urobila súpis učiteľov na triviálnych školách v septembri-novembri 1776. Elaborát bol schválený na generálnej kongregácii 19. 2. 1777. Školy boli obyčajne len v sídle farnosti, ale existovala aj v N. Matiašovciach ako starom sídle farnosti. Učiteľom bol Ondrej Jakšy (Jakly?). Do školy vtedy chodilo 10 žiakov a každý žiak platil učiteľovi 30 denárov ročne. Okrem toho každú sobotu vajíčko. Zásobovanie školy palivovým drevom obec nezabezpečovala, ale každý žiak v zime prinášal denne jedno poleno. Učiteľ si privyrábal vypisovaním ohlášok, zapisovaním krstu detí, spevom na pohreboch, zvonením a koledou. Od šľachticov dostával 11 meríc žita a 13,5 merice ovsa.
V r. 1795 bol učiteľom Jozef Fábry. Patrila mu oráčina Hore potoky kutina a vedľajšia lúčka. Južne od rieky využíval roľu Lúka, na severe roľu Záhrada Petrovie. V nižnom poli mal roličku v lokalite Kúty, v susedstve na juhu to bola roľa Kantrovie. Pri kostole mal políčko a lúčku Jama. Učiteľ vyučoval čítanie, písanie, počty, náboženstvo a základy latinčiny. Náboženstvo vyučoval každú stredu a sobotu. Na inšpekciu chodil pravidelne kaplán, ktorý skúšal žiakov.
Najstaršiu známu školskú budovu podľa kanonickej vizitácie z r. 1825 postavili okolo r. 1755. Bola drevená a v r. 1825 už bola v zlom stave. Vyžadovala si opravu, o čo sa mali postarať patróni – miestni zemepáni. Učiteľom v r. 1825 bol 21-ročný, ženatý Ignác Ozyma. Nemal kvalifikáciu, lebo neabsolvoval učiteľský ústav. Dodržiaval však zásady morálky a žil v pokoji s miestnymi ľuďmi. Jeho nadriadeným bol farár. Za učiteľa bol zvolený hlasmi patrónov. K povinnostiam vtedajšieho učiteľa patrilo aj organovanie, ak nebolo kostolníka, staral sa o kostol a spieval na pohreboch. V škole vyučoval písanie, čítanie, počty a náboženstvo. Dve hodiny učil predpoludním, dve popoludní; v lete i zime. Učebnice neboli, učiteľ mal len metodickú príručku a inštrukcie. V Advente a pred Veľkou nocou nacvičoval spev. Od nepamäti bol aj obecným notárom. Spisoval kúpno-predajné a iné zmluvy, testamenty a iné dokumenty.
Príjmy učiteľa zabezpečovali patróni. Od členov rodiny Matiašovských dostával 6 a pol korca žita a 6 a pol korca ovsa. Od rod. Lužinských po 7 korcov žita a ovsa a 2 a 1/6 merice jačmeňa. Poddaní z N. Matiašoviec mu dávali 9 a pol korca ovsa a zemiaky. Naturálie dostával aj z V. Matiašoviec. Z každej dediny mal po dva vozy dreva. Za nosenie kríža na pohreboch dostával 3 denáre.
Podľa súpisu z r. 1842 patrila škola v Nižných Matiašovciach do školského obvodu Bratislava, Spišskej diecézy a Stredného liptovského dištriktu. Škola je označená ako „vernacula“, to značí, že sa vyučovalo v rodnom jazyku. V škole sa učili aj deti z V. Matiašoviec. Z mlyna Meštrová trvala cesta trištvrte hodiny. Cesty, ktoré spájali školu s usadlosťami, boli v dobrom stave. Kapacita školy v tom čase postačovala. Zemepáni Matiašovskí boli v obdivoch dedinách aj v Meštrovej a mali právo ustanovovať učiteľa a správcu. V r. 1842 bol správcom Joannes Schvartz a učiteľom Ignác Hradský. Svoje úlohy si plnil svedomite. V N. Matiašovciach učil od r. 1836. Mal kvalifikáciu a dobre ovládal slovenčinu, priemerne latinčinu a maďarčinu. Učil okolo 15 žiakov, aj napriek tomu, že v obdivoch dedinách v tom čase žilo viac detí. Všetci žiaci boli katolíci.
Ďalšie údaje o škole v Nižných Matiašovciach prináša výkaz za škol. r. 1845/1846. Škola je v ňom označená ako triviálna, teda žiaci sa učili čítať, písať a počítať. Stále tu učil Ignác Hradský, absolvent preparandie v Sp. Kapitule. Denne učil 6 hodín, väčšinou dopoludnie, vo štvrtok bol feriálny deň. Učil aj základy maďarčiny a latinčiny, náboženstvo a biblické dejiny. Na vyučovanie dochádzalo 13 žiakov. Školu pravidelnejšie navštevovali žiaci z N. Matiašoviec v lete i v zime. Dochádzka detí z V. Matiašoviec bola slabšia. Domáci zemani deti do školy neposielali. Učiteľ aj organoval a predspevoval piesne. Viedol morálny život, vzorne sa staral o rodinu a vyhýbal sa škandálom. Obrábal roľu s výmerou na jednu mericu. Mal dve lúky. Obidve dediny mu dodávali po dva vozy dreva. Ročný príjem učiteľa vyčíslený v peniazoch bol 98 zlatých a 40 denárov. Škola bola vďaka patrónom aj v r. 1846 v dobrom stave. Riaditeľom školy bol Jozef Kovalčík, správca farnosti.
V druhej pol. 19. stor. pôsobili v N. Matiašovciach viacerí učitelia. V 70-tych rokoch 19. storočia to bol Ján Plauka, po ňom Štefan Janák a v r. 1895 Imrich Matiašovský, rodák z Matiašoviec, ktorý tu pôsobil až do r. 1912. Počas jeho pôsobenia postavili novú budovu jednotriednej katolíckej školy s bytom pre učiteľa. Pri kopaní základov našli viaceré hroby z okolia starého kostola sv. Gála. V r. 1912 prišiel do N. Matiašoviec učiť Ján Kelemen. Pochádzal zo Spiša. V r. 1907-1909 učil v Matiašovciach na Spiši, neskôr vo Veľkom Borovom, Slivníku v Zemplíne, v r. 1912 vo Sv. Kríži a v r. 1912-1917 v N. Matiašovciach.
Od r. 1917 vypomáhal učiteľ-dôchodca Gabriel Sajták z Lipt. Mary. 19. 8. 1923 boli voľby nového učiteľa a organistu. Z dvoch prihlásených kandidátov jednohlasne zvolili Štefana Ujčeka, rodák z Palúdzky. Ten však už 1. 10. 1925 bol povolaný na vojenčinu do Košíc. Za náhradnú učiteľku bola zvolená Agneša Martincová z L. Trnovca. Keďže neovládala hru na organ, kantorombol Emil Matiašovský.
V r. 1926 sa Ujček vrátil z vojenčiny, ale odišiel do Komjatnej. Konkurz na miesto učiteľa bol 26. 9. 1926. Jednohlasne bola zvolená Mária Hatiarová, ktorá mala aj kvalifikáciu. Školský rok začal 1. 10. 1926. Bol však kratší, lebo v januári 1927 vypukla epidémia osýpok; škola bola štyri týždne zatvorená.
Nový škol. rok začal 1. 9. 1928. Počet žiakov, ktorý v r. 1926 klesol na 19, teraz stúpol na 22. Na 10. výr. vzniku republiky bola 21. októbra 1928 v škole oslava. Program pripravili žiaci. Trieda bola preplnená zvedavým obecenstvo. M. Hatiarová sa učiteľského miesta zriekla a 1. decembra 1928 odišla do Karlovej Vsi. Od 15. 9. 1929 do 30. 6. 1930 učil ako pomocný učiteľ Emil Matiašovský ml.
Od 1. septembra 1928 nastúpil za učiteľa kvalifikovaný Peter Galica. Koncom škol. r. 1931 sa miesto učiteľa opäť uvoľnilo. Konkurz na miesto vypísali 30. 9. 1931. Zo šiestich kandidátov zvolili Jozefa Hanzela, ktorý nebol kvalifikovaný a slabo hral na organ. Neskôr administrátor zistil, že Hanzel bol dokonca vylúčený z učiteľského ústavu v Turč. Tepliciach a tamojší učiteľský zbor navrhol ministerstvu školstva a národnej osvety, aby bol vylúčený zo všetkých stredných škôl na území republiky. Učiteľ mal stále spory s administrátorom. Medzi ľuďmi však bol však obľúbený, lebo sa s nimi stretával v miestnej krčme. 31. 1. 1932 bol opäť zvolený za učiteľa a organistu, ale zakrátko odišiel do Senného.
Po odchode J. Hanzela bol v r. 1932 zvolený za nového učiteľa Ján Droppa z L. Osady. Hoci nemal kvalifikáciu, usiloval sa v obci rozvíjať kultúru. Kontrola škol. inšpektora 23. 5. 1932 však nedopadla priaznivo. Inšpektor konštatoval viaceré nedostatky, spojené najmä s častým striedaním učiteľov. 3. 7. 1932 bola voľba nového učiteľa. Jednohlasne bol zvolený Július Kudzbel, rodák z Beňušoviec. 30. novembra 1934 získal učiteľskú spôsobilosť. Úrad organistu nastúpil hneď po nástupe. Učiť začal 2. 9. a zakrátko sa aj presťahoval do N. Matiašoviec. Situácia školy po jeho nástupe sa stále zhoršovala. V r. 1934 ľudia odmietali platiť cirkevnú daň na udržiavanie školy; žiadali, aby tu bola zriadená štátna ľudová škola. S tým však nesúhlasil správca farnosti.
V r. 1936 chýbali financie a ľudia nechceli prispievať. Na vykurovanie školy sa skladali len rodičia, ktorí mali školopovinné deti. Chýbal aj učiteľ na vyučovanie ručných prác. Školský inšpektor žiadal nápravu. Bolo nutné zabezpečiť nové školské pomôcky a vymeniť lavice. Na čele nespokojencov, ktorí žiadali, aby sa pre školu použili financie, ktoré zostali po oprave kostola, bol učiteľ Kudzbel, kurátor školy Ján Koška a starosta Koloman Urban. Správca farnosti však peniaze na opravu školy neposkytol a vytvoril z nich fundáciu.
Od 1. 1. 1941 vstúpil do platnosti nový školský zákon. Učitelia sa stali štátnymi zamestnancami. Ministerstvo školstva a národnej osvety dekrétom z júla 1941 školu v Matiašovciach pretvorilo na rímsko-katolícku ľudovú školu. Učiteľ Kudzbel bol rozhodnutím ministerstva preložený do Tvarožnej pri Kežmarku. Dôvodom boli opakované spory so správcom farnosti. Podľa J. Buknu si učiteľ neplnil povinnosti a nechodil do kostola, takže nemal kto hrať na organe. Keď šiel do krčmy objednal všetkým sud piva a búril ľudí proti správcovi farnosti a novému učiteľovi Danielovi Florekovi. Ten sa narodil r. 1913 v Krušetnici. Spôsobilosť získal r. 1941 na učiteľskom ústave v Sp. Kapitule. Jeho prvým pôsobiskom bola rímsko-katolícka škola vo Veselom, kde učil v r. 1938-1941 ako dočasný učiteľ. Kudzbel dokonca zbieral podpisy na petíciu, aby zostal v Matiašovciach. Jeho snahy však odmietlo aj ministerstvo. Do sporu sa nakoniec pripojili aj Peter Kubáň, Ján a Imrich Fiedorovci, Július Rojček, Štefan Benčo, Daniel Vietoris a Viliam Gregorec - postavili sa na stranu učiteľa. Nakoniec ostal v Matiašovciach nový učiteľ Daniel Florek, ktorý však pre vojnové udalosti narukoval do Trenčína. Namiesto neho prišiel 21. 10. 1941 výpomocný učiteľ Ondrej Štrba a neskôr Mária Považanová. Učiteľskú službu nastúpil Florek opäť od 15. 9. 1943 a učil tu aj počas a po vojne.